Závislosť na automatoch som si nikdy nepripúšťal. Nevedel som si predstaviť, že by nejaké liečenie mohlo znížiť, alebo čo i len odstrániť moju chuť hrať hazard. Automaty a tipovanie boli pre mňa všetkým a liečiť sa pre mňa znamenalo priznať si, že som závislý. Ja som však závislý nebol – aspoň nie od automatov. Jediné, čo mi chýbalo bolo pochopenie a láska v rodine, podpora od manželky a peniaze. To som si myslel…

Manželka sa ma snažila prehovoriť, vykrikovala mi, že som gambler a že som závislý, že kvôli automatom a tipovaniu som sa stal iným človekom, že ma už nechce vidieť a podobné kecy. Liezlo mi to na nervy. Čím viac rástli moje dlžoby, tým viac som si pripúšťal, že závislý na automatoch by som čisto teoreticky mohol byť… No znovu sa objavil hráč vo mne, ktorý mi vravel: „Akoby si už ty mohol byť závislý? A ak aj si, ako Ti na tom odbornom liečení pomôžu. Automaty stále boli, sú a budú a je to aj tak len na Tebe. A hádam nechceš splácať svoje dlžoby z bežných výplat…“ Pritakal som a snažil som sa presvedčiť sám seba, že ja to zvládnem: „Dosť už bolo špinavých bední, zafajčených herní a rušných tipovacích kancelárií!“ kričal som kdesi hlboko v sebe. „Predsa nie som tak neschopný, predsa som nad tým nestratil kontrolu.“

Takéto vnútorné boje som však veľmi dobre poznal. Opakovali sa v pravidelných intervaloch a na konci vždy zvíťazil On – hráč vo mne. Ukončenie tohto utrpenia pre mňa znamenal deň, keď mi manželka oznámila, že mám 5 minút na to, aby som sa zbalil a vypadol. Bolo to po tom, ako som dva týždne pred Vianocami prehral výplatu na automatoch. Dala mi však ešte šancu – okamžitý nástup na liečenie. Zhodou okolností mali akurát voľné miesto …

Na liečenie som nastúpil tri dni pred Vianocami. Bol piatok. Pre manželku bol môj odchod liečbu závislosti od automatov asi najkrajším darčekom…

Prvá aktivita, ktorej som sa zúčastnil bol tzv. klub. Nechcel som veriť vlastným ušiam, lebo väčšina príbehov, ktoré som tam počul boli, akoby mi niekto hovoril môj vlastný príbeh. Veľa z nich mi pripadalo takmer rovnakých, aj keď sumy v nich boli oveľa vyššie. Najviac ma zaujal príbeh Paľa, ktorý nehrá už 6 rokov. Povedal: „Keď niekto nechce prestať, môže mu voľný čas vypĺňať hocikto, na financie dozerať hociako prísne, vždy si nájde nejakú medzierku, cez ktorú prekĺzne…“ A mal pravdu…

Ja som bol v tej chvíli rád, že som už žiadnu medzierku nehľadal. Svojej závislosti od hazardných hier, automatov a tipovania som sa postavil čelom – pokoril som svoju pýchu. Čoskoro bude tomu rok.

Zdroj: Anonym, Nehraj.sk

SPÄŤ NA SVEDECTVÁ