Ako som začal hrať?

K hazardu som sa dostal cez rozvod, spoločnosť kamarátov, ktorí tiež hrali, návštevy herní, barov, klubov. V 90-tych rokoch to bolo niečo nové, dovtedy nepoznané. V tom období sa stala návšteva herní niečím celkom bežným. Neexistovali skúsenosti s gamblerstvom a s tým všetkým súvisiacim. Bola to zlatá éra herní, hazardu. Automaty a herne boli na každom rohu. Vtedy som mal 30 rokov.
Začal som zľahka automatmi (hlavne poker) a tipovaním na výsledky zápasov. Niekedy to bola ruleta v regulárnom kasíne s krupierom. Vtedy to bolo pre časť spoločnosti niečo ako štýl života. Hrali alebo tipovali skoro všetci okolo mňa. Toto sa dialo každý deň. Hrať, tipovať alebo oboje. To bol teda adrenalín.
V herni je iný život. Iná atmosféra. Virtuálny svet. Bliká to tam, počuješ zvuky automatov (mimochodom podľa zvukov aj vedľajších automatov pozná hráč kto a ako vyhráva). 24 hodín je tam rovnaké prítmie a svetlá. Čas tam beží inak. Aj pohľad na svet a život vonku ťa v tom čase nezaujíma. Pohltí ťa to napätie, adrenalín, možnosť výhry, atmosféra, zvuky automatov, vtipné aj menej vtipné komentáre povedľa hrajúcich pacientov. V herni si rozumie jadrový fyzik s robotníkom alebo cigáň so skinheadom. Tam sú si všetci rovní. A ten komu ide a vyhráva, je v tej chvíli kráľ.

Prečo som hral ďalej?

Keď do toho padneš, tak ti to chýba a hľadáš každú možnosť ísť do herne a hrať. Prípadne ísť tipovať na zápasy. Jednoducho to chceš urobiť a hrať. Baví ťa to. Môžeš sa zabaviť a prilepšiť si. Vždy je možnosť, že vyhráš. Ale aj keď vyhrávaš, chceš viac. Málokedy sa ti podarí skončiť vo chvíli, keď vyhrávaš. Máš vnútorný pocit, že toto je ten šťastný deň. Normálne máš niekedy pocit, že ten automat je s tebou spriaznený a chce ti dať vyhrať. No psycho. Keď prehrávaš, tak si myslíš, že už ti začne dávať výhry. Ale nezačne. A ty prehrávaš a prehrávaš. Deň, čo deň. Ale znova prídeš, lebo máš pocit, že to musí prísť.

“Máš vnútorný pocit, že toto je ten šťastný deň. Normálne máš niekedy pocit, že ten automat je s tebou spriaznený a chce ti dať vyhrať. No psycho.“

Kam môže človeka v živote doviesť hra?

Ako koho. Niekdo padol úplne na dno a ostal tam navždy (rozvody, bezdomovci, starí chlapi bývajúci u rodičov, väzenia, mŕtvi, alkoholici, biele kone,…). Niekto sa z toho čiastočne dostal (podržala ich rodina, práca, kolegovia, známi), a fungujú po reštartovaní ekonomickej a rodinnej stránky, budujúc všetko od nuly.
Niekoho to trafilo čiastočne ako mňa, ako časť temnejšej stránky života. Takmer nikto z okolia o tom ani nevedel. Spoločensky ťa to zničí absolútne, ak nezatiahneš záchrannú brzdu (dlhuješ peniaze rodine, kamarátom, známym). Ľahko prejdeš na šikmú plochu a skôr či neskôr sa na to príde. Izoluješ sa a nemáš normálnych ľudí okolo seba. Iba ľudí s podobnym osudom. Psychicky si úplne v r**i, lebo sa nevieš sústrediť na nič, len na zháňanie peňazí a hranie a tipovanie. Na nič iné ti neostáva čas a energia. Hanbíš sa sám pred sebou, ale nevieš s tým nič urobiť. Dúfaš, že to zlomíš (výhrou v herni alebo na tikete). A tak dokola. A navonok musíš vystupovať, že je všetko ok, že si v pohode – v práci, pred rodičmi, okolím. Aj to pretvarovanie ti uberá energiu.

Ako som sa z toho dostal?

Ani neviem, asi som sa z toho dostával postupne tým, že som v práci začal stúpať na kariérnom rebríčku a s tým súviselo aj finančné ohodnotenie. Takže som už nemal absolútne možnosť navštevovať herne (sem tam som stále tipoval zapasy, ale už nie každý deň). Takže som veľmi pomaly a postupne mohol dávať dohromady svoj rozbitý život aj po finančnej stránke. Dlhy som mal všade. Spotrebný úver v každej banke. Áno, v každej. Asi v 6 alebo 7 bankách. Vtedy ešte neexistovali úverové registre. Ale aj tak to malo zrejme vplyv aj na súkromný život, a rozviedol som sa potom aj druhýkrát. Dnes som asi abstinujúci gambler. Sem-tam si zatipujem na výsledky zápasov. Ozaj iba sem-tam, 2-3 krát za rok s kolegami.

“Varovné signály sú, ale neriešiš ich. Myslíš si, že si v pohode a zvládaš to. Chuť hrať, chuť ísť tipovať. Máš pocit, že keď nepôjdeš, premárniš ten správny okamih. A stále si vedel zohnať peniaze. Pôžičky, úvery a postupne sa dostaneš do stavu, keď úvery plátaš úvermi. Do dlhovej pasce. Aj ja som tam bol. Každý deň v schránke upomienka z banky, telefonáty od veriteľov…”

Čo by som povedal o hazarde ľuďom, ktorí s ním nemajú skúsenosť?

Myslím si, že všetci ľudia majú v podvedomí sklony k hazardu. Ide len o okolnosti, príležitosť a možnosti sa k tomu dostať. Niekto má sklony silnejšie, niekto slabšie. A keď sa okolnosti spoja, ľahko do toho padne niekto, o kom by to nikto nepovedal.

Na čo si treba dávať pozor?

Hráči (gambleri) si už na nič nedávajú pozor. Ľahkí hráči nech dávajú pozor, aby hrali len pre zábavu. Nie pre výhru.

Pri hre neexistuje regulácia. Ak hráš, nemáš to už pod kontrolou ty, ale automat. On je nastavený tak, aby ťa dostal do hracieho módu a ideš. Regulácia je teraz v ére internetu prakticky nemožná. Ak sa vieš pripojiť na hazard doma cez počítač, tak je to v p*deli. Jediná regulácia je mať doma dobre zázemie, záľuby a ani neskúšať niečo ako online hranie. Ak začneš, pod kontrolu to už nedostaneš. V mojich časoch si za hazardom musel ísť, dnes ide hazard k tebe domov. Dosť zlé.

Reklamy na hazard sú veľmi dobre psychologicky riešené. Riziko v nich nie je vidieť. Vlhová, Atilla Végh, atď. Na mňa to už nevplýva nijako. Reklamy na hazard by som spoplatnil s 1000% prirážkou.

Predtým než som začal hrať, som bol naivný chlapec Komplexne vzaté – aj s názormi na vzťahy, život, ľudí. Myslím, že 90-te roky bolo ťažké prežiť bez nejakej ujmy.

Nakoniec ešte pridávam myšlienku:

Hazard dávam na vyššiu úroveň nebezpečia ako drogy. Hádam len alkohol je horší. Obhajoba hazardu dobrovoľným hraním je totálna kravina. Aj drogy berieš dobrovoľne. Návyk na hazard je podľa mňa rýchlejší ako na alkohol. A dlho ten problém na rozdiel od alkoholu nie je vidieť. Keď sa to ukáže, je to už dosť zlé vo všetkých smeroch.

Zdroj: bývalý hráč, 55 rokov, okolie Trenčína

SPÄŤ NA SVEDECTVÁ