Jedným z hlavných dôvodov, prečo som hral automaty, teda určite aspoň spočiatku bola zábava, ktorá neskôr prešla do pocitov toho, že automaty proste hrať musím a potrebujem ich. Bol to pre mňa únik pred realitou, pred bežnými problémami, ktoré som v danú chvíľu nevnímal. Keď som si sadol za automat, vypol zvonenie na telefóne, zapálil som si cigaretu a okolitý svet pre mňa prestal úplne existovať. Nebol jediný dôvod, aby som rozmýšľal nad niečím, čo by ma trápilo, čo ma bolelo, alebo nad tým, čo robia moji milovaní. V tú chvíľu som bol len ja a môj svet. Automat mi nemohol vynadať, pohádať sa so mnou a za „malý poplatok“ sa mi bol ochotný venovať akokoľvek dlho. Útek od všetkého bežného sa pre mňa stal normálnym a postupom času som stratil pojem o reálnom svete. Stratil som kontakt s ľuďmi. Klamal by som sám seba, keby som si nahováral, že to bol pocit nepríjemný, ale teraz už viem, že to bola jedna veľká lož voči samému sebe, lebo keď som dohral, problémy zostali a väčšinou sa hraním znásobili. Škoda, že som si to nebol schopný uvedomiť sám. Teraz to už viem…

Zdroj: Anonym, Nehraj.sk

SPÄŤ NA SVEDECTVÁ